Tak už aj my patríme k tým, ktorí si môžu povedať „Navždy sa zachová v pamäti stužková…“ 7. december už nikdy nebude pre nás len taký obyčajný deň. Toto by za bežných okolností znelo ako typická študentská fráza, no pre nás je stužková slávnosť skutočná skúška schopností, ochoty, tvorivosti aj empatie. Keď sa hovorí o stužkovej v bežnej gymnaziálnej triede s cca 30 kusmi, z ktorých 10 -12 sa štvorročnou študentskou každodennosťou prirodzene pretavilo do tvorivého jadra a ostatní automaticky (spoliehajúc sa na iniciatívu jadra) prijímajú pridelené úlohy , tak konflikty a prekážky neprekročia rámec malých pukajúcich bublín, ktoré prasknú vlastne samy, nanajvýš niekto vezme handru a utrie trochu mydlovej vody. Ale „iné kafe“ si dávate vtedy, ak sa s otázkou, či vôbec je možné stužkovú urobiť (so všetkým, čo k nej patrí), obrátite na jedného – rozpaky, potom na druhého – výraz obavy z ohrozenia sladkých driemot, na tretieho – zdesenie … A keď sa obrátite už zneistení na šiesteho, zistíte, že toho ste sa už pýtali, pretože číslo 5 je konečná. Potom aké jadro a ešte tvorivé! Ten bublifuk na bubliny problémov je zrazu veľký ako reaktor v Mochovciach a namiesto handry – šípkou rovno do najhlbšej vody.
Budeme si ešte dlho spomínať, ako sme vymýšľali slávnostné príhovory, nacvičovali nástup či program, zháňali posledné rekvizity, pripravovali priestory v klube Labyrint. Nezabudneme na obrovskú nervozitu pár minút pred začiatkom, keď všetci čakali len na nás. Nezabudneme, ako sme celí roztrasení, ale hrdí na to, že všetci sú tam len a len kvôli nám, kráčali na pódium, kde nám triedne profesorky slávnostne pripli stužky. Ten pocit stál za to. Všetko bolo krásne komorné, srdečné, bezprostredné, dokonalá satisfakcia za hektické chvíle príprav. Apropo, ešte dlho si budeme všetci pamätať, z akého „kafíčka“ sme to vlastne chlipkali, a aby aj hostia aspoň cítili jeho vôňu, zaspievali sme im o tom v programe.
neboli nájdené žiadne obrázky
Študenti
5.G a 5.TIS
