Dva v jednom alebo 40 rokov SPŠO a Deň otvorených dverí

V zápise do kroniky dve časti podnadpisu vymeníme, pretože chronologicky je správne najskôr DOD, potom oslava výročia. Každé otváranie dverí je spojené s prípravami , pretože, kto otvára dvere s pozývateľským gestom, asi vie, prečo to robí, asi niečo chce, a keď niečo chce, nech sa ukáže!  , Každý návštevník školy chce v dokorán otvorenej triede, učebni či dielni vidieť, počuť, urobiť, vyskúšať či ochutnať niečo zaujímavé, je jedno, čo, len zaujímavé, pretože to, že sa tu niekto dennodenne učí a plní učebné plány, má každý „doma“, to reputácii školy skôr uškodí. Nemyslím, že niekto odchádzal z našej otvorenej školy sklamaný (to nie je fráza), pretože sme (to som presvedčený) ponúkli niečo nevšedné. Kultúrny program, aký nepatrí na DOD, ale na poriadnu oslavu. No a kto aspoň trošičku tuší, čo príprava takého takmer hodinového programu vyžaduje, pochopí, prečo sme termín otvárania dverí posunuli na deň osláv 40. výročia založenia SPŠO. Dopoludňajšie  predstaveniaboli vlastne generálkou na podvečerný oficiálny program, pre každého žiaka ZŠ ,dúfam, nevšedný a inšpiratívny zážitok, pre našu školu dosť trúfalá výzva. Nikoho z návštevníkov DOD predsa nezaujíma, že večer máme nejakú oslavu. Sú tu teraz, a teraz sa treba ukázať. Poldeň plný tvorivého pohybu, v hlavách napätie predošlých nácvikov a vedomie, čo všetko ešte príde večer! Malá pravdepodobnosť, že sa všetko stihne, veľké riziko nepríjemností – hustá atmosféra, krásna práca!

26. februára bol v našej škole naozaj pohyb, po dopoludňajšej generálke (vlastne dvoch, podarilo sa slušne zaplniť jedáleň v oboch plánovaných termínoch vystúpení) a potom, ako sa zreteľne ukázalo, že pripraviť si niečo v komornej atmosfére malej triedy a to isté prezentovať vo väčšom priestore plnom pohybu a napätia, sú dve rozdielne veci, ostávalo zosúladiť všetky zložky slávnostného programu. Bol totiž postavený tak, že akýmkoľvek omylom sa strácal zmysel celku, navyše divadelné scénky (dosť náročné obsahom aj rýchlym striedaním výstupov, rekvizít a kostýmov) sme prekladali prezentáciou modelov mapujúcich návrhársku prácu a úspechy modelárskeho odboru, ktorý dnes síce nemáme, ale veríme v jeho znovuzrodenie (v prípade záujmu žiakov) vo forme odborutextilné výtvarníctvo.Naše slávnostné tabule sú všeobecne známe, kto videl a ochutnal, vie, kto nie, aj tak si správnu predstavu takto sprostredkovane nevytvorí, takže odporúčam opýtať sa zúčastnených hostí, prípadne pozrieť fotografie na školskej stránke.

Prejavom úcty k vlastnej práci a k svojej škole je umožniť bývalým kolegom stretnúť sa v takejto atmosfére, poznať, že ich práca je viditeľná a inšpiratívna i dnes, nájsť sa na vystavených fotografiách a hrdo navzájom skonfrontovať svoje rodinné prírastky. Nikdy sa pri podobných akciách neskrývame za klišé slávnostnosti, za prirodzenú sentimentálnosť takýchto chvíľ, chápeme to vždy ako výzvu urobiť niečo zaujímavé, prekvapivé, ťažké, čo sa podarí len ak sme ochotnírobiť oveľa dlhšie a viac, ako musíme. To už dnes vôbec nie je jednoduché, a tak je z nášho pohľadu každá vydarená oslava zadosťučinením.

                                                                                                                                             M. Ondrejka