Category: akcie PK jazykov a komunikácie

22. 11. 2017

Nie každé divadelné predstavenie je vhodné pre opakované pozretie (natíska sa mi vhodnejší, ale zastaraný výraz zhliadnutie), ak, samozrejme, hľadáme v návšteve divadla niečo iné ako dve hodiny čakania na „vstup do Európy“ alebo osviežujúce rozcítenie sa nad tým, aký je svet smutný, akí sú ľudia k sebe zlí, ako to môžu, alebo … ale len do spustenia opony. Príbeh Anny Frankovej dokáže upútať opakovane, dokonca až na druhý, možno tretí dotyk vyvolá takú nástojčivú potrebu porozumieť, že dokážeme otvoriť knihu, článok, potom ďalší a zistíme, že holokaust je hrozný, ale rovnako hrozná je naša nevedomosť o širších súvislostiach diela, doby, politiky a ochota,  s akou omieľame tých pár otrepaných fráz s pocitom uspokojenia. Som rád, keď mi žiak povie, že do Anninho denníka čo len nakukol, teším sa, keď sa opýta, ako to či to vlastne autorka hry myslela, prečo Anna denník prepisovala, prečo ju ktosi nazval „stratenou dcérou Kafku“, jasám, keď môžem hovoriť o tom, čo to boli za zákony, ktoré Anna spomína, prečo v Holandsku, čo tie tábory, invázia, a hlavne, ako to všetko začalo, prečo, čo všetky tie – izmy … , nie preto, že sa to má učiť, ale preto, že to škrie.

OD

5. 10. 2017 – Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene.

Zdanlivo okrajové diela tvorby známych autorov majú často zaujímavé osudy.

Dedinská dráma Beta, kde si? bola pôvodne pokusom mladého ochotníka Mila Urbana vyhnúť sa nervozite príležitostného amatérskeho herca presunom na pozíciu autora. Chcel podať obraz života „nešťastnej slúžtičky“, nazval ho najskôr Otroci predsudkov, potom, po rokoch hru prepracoval  pod novým názvom.

Pre nás je to prekvapivo užitočná hra, nielenže si môžeme urobiť obraz o hrách slovenských autorov v čase formovania sa prvého slovenského profesionálneho činoherného súboru (20-te roky 20. storočia), ale ponúka nám nadčasový generačno-spoločensko-morálny konflikt človeka, ktorý sa stáva obeťou nepochopenia a odmietnutia, prerasteného až do davovej hystérie. S tým prvým sa predsa stretávame dnes a denne, neexistuje snáď mysliaci tvor, ktorý by si nepotreboval budovať nejakú imunitu voči nepochopeniu okolia. Problém je, že často nevieme, kde začína územie toho druhého, kedy sa naše oslabené vnútro nedokáže brániť samo,  a pod zvonom uzavretého spoločenského prostredia, kde sa ostatným dýcha ešte celkom dobre, sa niekto zadusí.

Klasické stvárnenie hry je vhodné aj preto, že dnes si žiak nevie ani predstaviť uzavretosť dedinskej komunity a postavenie človeka, ktorý je niečím „iný“, hoci len tým, že nechce žiť podľa toho, čo „ľudia vravia“ alebo strpieť všetko, pretože je to „vôľa Božia“.

OD

14. 12. 2016

Niekedy v polovici októbra bol pôvodný termín divadelného predstavenia. Všetko sa posunulo takmer o dva mesiace, žiaci medzitým navštívili koncentračný tábor v Osvienčime, bolo preto jednoduchšie vysvetliť, že hra o Anne Frankovej nebude asi komédia, kde stačí preskákať od jedného   naivného žartíku k druhému, a zážitok bude príjemný bez toho, aby divák vôbec vedel, o čom to chce byť. Uchopiť niekoho život na malej ploche denníkových záznamov,  byť pripravený na to, že píše dievča v kúte izby, ktorá siaha takmer od jedného brehu sveta k druhému, navyše pod hrozbou, že ten svet niekto rozšliape ako vianočnú guľu …   Našťastie bolo javiskové spracovanie denníka bez zbytočnej teatrálnosti, s tým správnym nádychom šedivej každodennosti rodinných či susedských vzťahov v zrkadle životného pohľadu dievčaťa plného nápadov a energie. Len takto možno skutočne precítiť tragiku osobnej neslobody, násilia, beznádeje – pod drobnohľadom nášho vnímania vecí, stotožnenia sa s tým, čo vidíme. Som rád, že sa hra našim študentom páčila, v hľadisku bolo oveľa menej pohybu a hlúpučkých poznámok, no nie preto, že by boli šokovaní obrazmi brutálneho násilia či strachu. Sila zážitku je v tom, ako prekvapivo blízko sú postavy a náš všedný život, aké bolestivé je prísť o všetko to málo, čo skutočne potrebujeme.

OD