Category: Exkurzie

7. 6. 2017

Dolný Tekov je magický kraj, tento pohľad je podmienený množstvom pamiatok, ktoré na vás vyskakujú z celostránkových ilustrácií každej významnej encyklopédie o našich dejinách. Všetci ich poznáme, máme ich v oku, ale nevieme ich zaradiť. Pritom je Tekov kraj, ktorého župné hranice historicky siahali až k nám. Tu niekde – v dolnom Pohroní, písal cisár Marcus Aurélius svoje slávne Hovory k sebe samému, tu, presne v kaštieli v Topoľčiankach, vznikli ďalšie slávne hovory – Hovory s T.G. M. To M. je Masaryk,(„Tá fúzatá socha, čo si sa s ňou fotila v tej oválnej sále, čo tam bolo tak príjemne chladno…“ „Jááj, už viéém!“ ) spracované spisovateľom Karlom Čapkom počas návštev prezidentovho letoviska. A kaštieľ je presne taký ako vtedy, krásne interiéry, intarzovaný nábytok (stolári by vraj vedeli urobiť lepší), porcelánové súpravy, zbrane, obrazy, park, krásne miesto, akoby predurčené na nejaké hovory… Ale súčasný život je tak veľmi vzdialený od týchto miest, že musíte chvíľu (lepšie niekoľko chvíľ) putovať, aby ste hlavou a vlastne celým telom dokázali prijať čaro tohto kraja. Nedávno sme sa s pánom kaplanom Colotkom zhodli, že púť je o putovaní, nie pobyte na pútnickom mieste. Nič lepšie ako vyjsť si na hrad Gýmeš –  dosť dlhá cesta na prípravu hlavy, krásny výhľad,  rozpoznateľné prvky rôznych stavebných období, pohnuté osudy miesta, teda možnosti odpovedať, ak sa chcete niečo opýtať.

Viac sme nestihli, hoci je čo pozerať, je čo spoznať, pokojne nám to vydá na nejakú ďalšiu exkurziu do tejto blízkej (necelá hodinka pokojnou jazdou) a súčasne vzdialenej klenotnice našej histórie, bežne označovanej ako kolíska krajiny.

OD

Snehová fujavica, veľké vločky padajúce na naše vymrznuté líca, mínusová teplota, to všetko umocnilo náš zážitok z exkurzie v Osvienčime a Brezinke. Všetko sa začalo 6. decembra 2016 o šiestej hodine ráno, kedy nás autobus vyzdvihol pred bránou našej školy. Cesta prebehla hladko, napriek snehovým vločkám, ktoré sprevádzali náš autobus v Poľsku.

Keď sme dorazili do Auswitzu /Osvienčim/, tak nás už čakali milé poľské sprievodkyne dobre hovoriace po slovensky. Rozdelili sme sa do dvoch skupín. Najskôr sme museli všetci prejsť prísnou bezpečnostnou kontrolou, veľmi podobnou na letiskách, potom sme si zobrali slúchadlá, aby sme dobre počuli pútavý výklad našej pani sprievodkyne. Menšia skupina na čele s pani učiteľkou Turčanovou  trpezlivo tlmočiacou všetky zaujímavé, pravdivé až mrazivé historické fakty  nepočujúcim žiakom, sa na prehliadku vydala ako druhá.

Prešli sme niekoľko barakov /bývalých vojenských kasární/, prečítali sme si kruté informácie o genocíde, videli sme smutné fotografie zachytávajúce osudy ľudí, ktorí boli súčasťou masakrovania a vypočuli sme si pravdivé príbehy viažuce sa k Osvienčimu. Hádam najkrutejší príbeh sa viazal k spaľovni, kde museli pracovať sami väzni a mnohokrát posielať na smrť svojich priateľov a rodinu.

Exkurziu sme ukončili v Brezinke, ktorá svojou rozlohou a krutými podmienkami ešte viac umocnila  náš dojem z Auschwitzu /Osvienčim/. Ocitli sme sa v drevených barakoch, kde v neľudských podmienkach a dokonca vo väčších mrazoch ako počas nášho výletu, žili tisíce väzňov za vysokým elektrickým plotom dúfajúc v zázrak. Stáli sme na koľajniciach smrti, ktoré sem priviezli vo vozňoch vlakov státisíce Židov, Rómov a ľudí iných národov a národností.

Posolstvo Osvienčimu nám je po autentickej prehliadke jasné. Všetci by sme mali poznať  krutú históriu a mali by sme sa snažiť, aby sa nič podobné už nikdy nezopakovalo.

                                                                                                                                                                                            TA