Bojnice pozná každý. Teda každý tam už bol, pretože keď si chcú rodičia urobiť rodinný výlet s deťmi, čo už dokážu chodiť sami, tu majú všetko – zámok ako z rozprávky, zvieratká, stánky … Aby návšteva Bojníc nebola len o oživovaní detských spomienok a využití voľných kultúrnych poukazov, treba sa pozrieť na vec inak. Všetko, čo vidíme prvýkrát, hltáme ako atrakciu (odfoť a potom znova), väčšinou s poriadnym chuchvalcom nejasných dojmov a obrazov, ktoré sa presne také nerozpletené uložia niekde v hlave a potom príležitostne vyberú ako zo škatule – aha, mám odložené (tu som bol, to som už videl). Väčšinou nám táto miera poznania vystačí na dlhé roky, možno na celý život, bez ohľadu na to, koľkokrát miesto navštívime. Koľko vecí však človek prehliadne a preletí, všimne si ich až neskôr, a veľmi zaujímavé je porovnať svoje vnímanie vecí kedysi a teraz, ak sme ochotní potrápiť hlavičky .
Vždy sa snažíme žiakov na niečo dostať, teraz sme vsadili práve na toto – poviete mi, koľko vecí ste si všimli až teraz, skúste sa niečo zaujímavé opýtať, spolu budeme špekulovať o odpovedi, až vtedy uvidíme , že za prvou otázkou príde druhá, tretia … Otázok bolo dosť, špekulácii tiež, ale to je už celkom iný chuchvalec ako ten prvý.
Bojnice pozná každý. Už sa tešíme, čo nového tam nájdeme nabudúce.
