Slovenské národné múzeum v Martine – Etnografické múzeum, Slovenské národné múzeum v Martine – Múzeum slovenskej dediny (skanzen)
7.10.2015
Dva týždne sú tým správnym časovým odstupom, predchádzajúce zážitky sú ešte v hlave ako dovolenková farba kože koncom leta, telo si už nepamätá postávanie pred sklenenými panelmi či kamennými platňami, uši sú ochotné prijať nielen zvuk, ale aj význam toho, čo bude najbližšie štyri či päť hodín o ne narážať ako vlny o breh.
Budova Slovenského národného múze v Martine je majestátna, dôstojná, vyvoláva rešpekt, tušenie bohatých zážitkov. Nie je to len nostalgia učiteľa stredného veku, ktorý na martinských kultúrnych maškrtách vyrastal, už ten vestibul – mramorové obklady, široké schodisko … len ten pavinič, ktorým krásne do červena obrastá chrbát múzea, by mal byť vlastne šípová ruža, pretože tak by človek pochopil, ako je možné, že za posledných tridsať rokov sa akoby zastavil čas, všetko je zakliate v pôvodnej podobe, ignorujúc možnosti súčasnej počítačovej techniky. Napríklad, krásne česadlá, kolovrátky, krosná, všetko na spracovanie ľanu, ale čo je vlastne ľan, ako to fungovalo, to dnes pochopí len ten, kto uvidí celý proces výroby, nie pár čudesných drevených „prístrojov“ neznámeho účelu.
Po etnografickom múzeu sa až žiada pozrieť si reálny životný priestor dedinského človeka v minulosti. Dnes je tá vzdialenosť spôsobu života naozaj obrovská, najlepšie si to uvedomíme na prahu (storočnom, poctivo zodratom krpcami a bosými nohami) chalupy z Oravy, Liptova či Turca v skanzene, pričom sme prikrčení, všetko je maličké a tesné, každý predmet, hoci starý a opotrebovaný, je starostlivo udržiavaný, to je to, čo treba cítiť priamo na mieste – úctu ku všetkému, čo človek používa, čo ho živí. A tak bez väčších problémov dokážu aj dnešní pohodlní, rozmaznaní, ignorantskí žiaci celý deň venovať kultúre a histórii, prejsť mnoho kilometrov a dokonca obetovať očakávané dvojhodinové mestské nákupy.