Vždy keď začnem pozvoľna podliehať pokušeniu zaradiť svojich žiakov do okruhu „divadelných štamgastov“ a voľkať si v odkazoch na absolvované predstavenia počas výkladu na hodine, príde taká nepríjemná polročná pauza v programovej ponuke študentských predstavení, ktorá nás divadelnému prostrediu máličko odcudzí. Pritom takmer každá hra je podnetná, ak nie príbehom, výkonmi, výpravou, niečím určite áno, napríklad ako výzva na debatu o tom, ako danú tému spracovať lepšie, javiskovo účinnejšie. Autorské hry sú ako tvorivý podnet ideálne. Klasickú hru totiž študent prijme ako hotovú vec, niečo, s čím sa nehýbe, pretože to napísal veľký autor(o tom, že to bol pôvodne úbohý študent, ktorý hru uviedol zo strachu pred hanbou radšej pod pseudonymom, sa nehovorí a nepremýšľa). K autorským hrám sme trúfalejší, veď to sa divadelná komunita len tak zabavila a niečo vyskúšala. Niečo také, ako keď robíme program … O to ide, keď divák, náš študent, v tejto hre (Divadlo v kocke) naskočí na ideovú líniu, pochopí, že je to divadelné pohrávanie sa s podobným prečo a načo ako sme nedávno robili u nás v škole(program na oslavy školského výročia) . Je jedno, či je východiskovým bodom zmysel divadla alebo kronikárske konkláve .Ten významový oblúk cez dejiny divadla s typicky rôznorodou päticou postáv, ktorá má prísť na to, že ich spoločné predstavenie je cestou von z „kocky“(už len to listovanie v povaľujúcich sa scenároch starých hier a naše listovanie v školskej kronike…), to je princíp veľmi blízky nášmu programu. Navyše viaceré úryvky hier, ktoré odzneli počas predstavenia , boli študentom známe, niektoré dostali diváka do priameho kontaktu s živým tvorom, niekde na pomedzí postavy, bežného človeka a herca so svojimi vlastnými starosťami. O tomto tzv. scudzovacom efekte sme sa síce učili, ale vidieť ho takto z prvého radu pekne zoči- voči, to sa ukladá.
Ondrejka
