Snehová fujavica, veľké vločky padajúce na naše vymrznuté líca, mínusová teplota, to všetko umocnilo náš zážitok z exkurzie v Osvienčime a Brezinke. Všetko sa začalo 6. decembra 2016 o šiestej hodine ráno, kedy nás autobus vyzdvihol pred bránou našej školy. Cesta prebehla hladko, napriek snehovým vločkám, ktoré sprevádzali náš autobus v Poľsku.
Keď sme dorazili do Auswitzu /Osvienčim/, tak nás už čakali milé poľské sprievodkyne dobre hovoriace po slovensky. Rozdelili sme sa do dvoch skupín. Najskôr sme museli všetci prejsť prísnou bezpečnostnou kontrolou, veľmi podobnou na letiskách, potom sme si zobrali slúchadlá, aby sme dobre počuli pútavý výklad našej pani sprievodkyne. Menšia skupina na čele s pani učiteľkou Turčanovou trpezlivo tlmočiacou všetky zaujímavé, pravdivé až mrazivé historické fakty nepočujúcim žiakom, sa na prehliadku vydala ako druhá.
Prešli sme niekoľko barakov /bývalých vojenských kasární/, prečítali sme si kruté informácie o genocíde, videli sme smutné fotografie zachytávajúce osudy ľudí, ktorí boli súčasťou masakrovania a vypočuli sme si pravdivé príbehy viažuce sa k Osvienčimu. Hádam najkrutejší príbeh sa viazal k spaľovni, kde museli pracovať sami väzni a mnohokrát posielať na smrť svojich priateľov a rodinu.
Exkurziu sme ukončili v Brezinke, ktorá svojou rozlohou a krutými podmienkami ešte viac umocnila náš dojem z Auschwitzu /Osvienčim/. Ocitli sme sa v drevených barakoch, kde v neľudských podmienkach a dokonca vo väčších mrazoch ako počas nášho výletu, žili tisíce väzňov za vysokým elektrickým plotom dúfajúc v zázrak. Stáli sme na koľajniciach smrti, ktoré sem priviezli vo vozňoch vlakov státisíce Židov, Rómov a ľudí iných národov a národností.
Posolstvo Osvienčimu nám je po autentickej prehliadke jasné. Všetci by sme mali poznať krutú históriu a mali by sme sa snažiť, aby sa nič podobné už nikdy nezopakovalo.
TA
