22. 11. 2017
Nie každé divadelné predstavenie je vhodné pre opakované pozretie (natíska sa mi vhodnejší, ale zastaraný výraz zhliadnutie), ak, samozrejme, hľadáme v návšteve divadla niečo iné ako dve hodiny čakania na „vstup do Európy“ alebo osviežujúce rozcítenie sa nad tým, aký je svet smutný, akí sú ľudia k sebe zlí, ako to môžu, alebo … ale len do spustenia opony. Príbeh Anny Frankovej dokáže upútať opakovane, dokonca až na druhý, možno tretí dotyk vyvolá takú nástojčivú potrebu porozumieť, že dokážeme otvoriť knihu, článok, potom ďalší a zistíme, že holokaust je hrozný, ale rovnako hrozná je naša nevedomosť o širších súvislostiach diela, doby, politiky a ochota, s akou omieľame tých pár otrepaných fráz s pocitom uspokojenia. Som rád, keď mi žiak povie, že do Anninho denníka čo len nakukol, teším sa, keď sa opýta, ako to či to vlastne autorka hry myslela, prečo Anna denník prepisovala, prečo ju ktosi nazval „stratenou dcérou Kafku“, jasám, keď môžem hovoriť o tom, čo to boli za zákony, ktoré Anna spomína, prečo v Holandsku, čo tie tábory, invázia, a hlavne, ako to všetko začalo, prečo, čo všetky tie – izmy … , nie preto, že sa to má učiť, ale preto, že to škrie.
OD
