14. 12. 2016
Niekedy v polovici októbra bol pôvodný termín divadelného predstavenia. Všetko sa posunulo takmer o dva mesiace, žiaci medzitým navštívili koncentračný tábor v Osvienčime, bolo preto jednoduchšie vysvetliť, že hra o Anne Frankovej nebude asi komédia, kde stačí preskákať od jedného naivného žartíku k druhému, a zážitok bude príjemný bez toho, aby divák vôbec vedel, o čom to chce byť. Uchopiť niekoho život na malej ploche denníkových záznamov, byť pripravený na to, že píše dievča v kúte izby, ktorá siaha takmer od jedného brehu sveta k druhému, navyše pod hrozbou, že ten svet niekto rozšliape ako vianočnú guľu … Našťastie bolo javiskové spracovanie denníka bez zbytočnej teatrálnosti, s tým správnym nádychom šedivej každodennosti rodinných či susedských vzťahov v zrkadle životného pohľadu dievčaťa plného nápadov a energie. Len takto možno skutočne precítiť tragiku osobnej neslobody, násilia, beznádeje – pod drobnohľadom nášho vnímania vecí, stotožnenia sa s tým, čo vidíme. Som rád, že sa hra našim študentom páčila, v hľadisku bolo oveľa menej pohybu a hlúpučkých poznámok, no nie preto, že by boli šokovaní obrazmi brutálneho násilia či strachu. Sila zážitku je v tom, ako prekvapivo blízko sú postavy a náš všedný život, aké bolestivé je prísť o všetko to málo, čo skutočne potrebujeme.
OD
