Literárne múzeum Slovenskej národnej knižnice , Memorandové námestie, Národný cintorín
23. september 2015
Niekedy v polovici septembra začína odjakživa moja „matičná sezóna“, je to návyk zo študentských čias, kedy sme uprostred septembra vedeli, že treba niečo začať robiť, ale nevedeli sme čo a ako, takže sme kŕmili svedomie tým, že sme si národných dejateľov začali aspoň viac vážiť. V septembri som bol ochotný uznať, že urobili neskutočne veľa, hoci som ich motiváciu nie celkom chápal.
Dnes mi stačí, keď študenti sedia v Národnej dvorane literárneho múzea, pretože tam je iný svet. Veľké portréty Moyzesa a Kuzmányho, obrovský gobelín plný veľkomoravskej symboliky, dôstojné bronzové busty národovcov a ručne vyšívané matičné stanovy, to ostane niekde v hlave, nikdy sa mi nezunovali faksimile (presné napodobeniny) našich najstarších písomností, pôvodné vydania známych diel učebnicových autorov, ich bohato ilustrované životné súvislosti, osobné predmety, to všetko od staroveku po medzivojnové obdobie. Mám veľmi rád staré kresby matičnej budovy, neskutočne veľkolepej uprostred remeselníckych domkov, no hlavne fotografiu Martina z 20-tych rokov, na ktorej končí mesto lešením novostavby dnešnej budovy Matice slovenskej. Za ňou sú len lúky a polia. Je to len minútka od tej prvej(dnes stojí uprostred mesta), po ceste je nenápadné, no významom obrovské Memorandové námestie.
My sme pridali Národný cintorín s výkladom lektorky – klasickej martinskej „srdciarky“, na tomto mieste sa musí človek poddať niečomu, čo zvykneme nazývať národným cítením. Je matičná sezóna, niekoľko týždňov ešte potrvá, takže stihneme ešte (na podnet študentov) národné múzeum, skanzen a keď budú veľmi chcieť, niečo ešte vymyslíme. Martin je naozaj nevšedné miesto, len sme si zvykli veci prijímať akosi automaticky, bez otázok. Napríklad, o Matici slovenskej sa učíme, počúvame, ale čo to vlastne je, čo vlastne znamená slovo matica?
Ondrejka
