21. 5. 2024
Ak sa exkurzia súvisiaca s národnou históriou, jazykom, kultúrou, jednoducho s nehmotným základom všetkého toho hmotného, čo nás pohlcuje čoraz viac, realizuje opakovane, cieľ je jasný – jedno-dve pamätné miesta, nejaký výklad (nie vždy je jasné, čo si vlastne máme uvedomiť), nejaké obrázky, predmety, pár fotiek a potom voľno – obchody, veľa obchodov. A tak sa zákonite začnete pýtať, či to má celé význam.
V Martine sa akoby stále zväčšovala vzdialenosť medzi významom matice, memoranda, divadla, múzeí, spolkov, časopisov, protestov, porád… a chápaním národnej identity, jazyka, tradícií dnešnej spoločnosti. Ešte šťastie, že stále funguje akési genius loci (čaro miesta). To dostane aspoň trochu vnímavého človeka do stavu, keď pociťuje niečo ako rešpekt k tomu, čo počuje a vidí, v lepšom prípade potrebu pochopiť, čo tí ľudia na týchto miestach také výnimočné vôbec urobili. Ak sa potom dostaneme čo len kúsok od učebnicových fráz k dielu, udalosti, súvislosti, je to dobré. Do Martina sme cestovali tak komplikovane, že človek má pocit, že cestovné poriadky sú na to, aby sa na exkurzie nechodilo. Popoludňajšia cesta vlakom z Martina s davom turčianskych vidieckych študentov je tiež silným zážitkom. Keďže je Martin skutočne silný historicko-kultúrny koncentrát v unikátnom prírodnom prostredí, ako cieľ školskej exkurzie sa nemôže nevyplatiť.
OD
Študentský postreh
„Aj keď som počul o Martine ako o obyčajnom a zatuchnutom mieste, už ho tak nevidím. Národný cintorín je ako strom nad mestom, každý jeho lístok je osobnosť. A stará Matica slovenská je koreňom, čo ten strom živí. Aspoň takto to vidím ja.“
Maxim z 1.NP
