Andrea Ondrejkova

Bratislava 20. 10. 2015

Možno sa niektorí pýtajú, čo nové sa už dá dozvedieť o Titanicu. Načo vyhodiť kopec peňazí? My sme sa presvedčili, že aj chronicky známa téma sa dá podať zaujímavo a pôsobivo.

Počas návštevy výstavy venovanej svojho času najväčšej transatlantickej lodi spoločnosti White Star Line sme dve hodiny veľmi intenzívne prežívali osudy jej 1318 cestujúcich a 910 členov posádky, veď pri vstupe na výstavu sme dostali „palubný lístok“ s menom a krátkym životným príbehom konkrétneho pasažiera. V jednotlivých miestnostiach sme sa oboznámili s udalosťami zo začiatku 20. storočia, mali sme možnosť zažiť atmosféru bohatstva i chudoby a nakuknúť do kajút bohatých pasažierov v 1. triede aj tých chudobnejších v 3. triede. Mohli sme sa dotknúť skutočného ľadovca, tak ako cestujúci a členovia posádky v osudnú noc 15. apríla 1912. Videli sme autentické exponáty získané z vraku potopenej lode počas ôsmich výskumných a záchranárskych expedícii, ktoré boli zrealizované od roku 1987  a dozvedeli sme sa všetky podrobnosti o osude a tragédii lode Titanic.

Zistili sme, že hoci tragédia tejto lode bola nesmierna, zďaleka to nebola jediná a najväčšia katastrofa v dejinách námornej dopravy. Dojmy z výstavy budú v nás ešte dlho rezonovať, bolo to skutočne silné.

2. TIS

Slovenské národné múzeum v Martine – Etnografické múzeum, Slovenské národné múzeum v Martine – Múzeum slovenskej dediny (skanzen)

7.10.2015

Dva týždne sú tým správnym časovým odstupom, predchádzajúce zážitky sú ešte v hlave ako dovolenková farba kože koncom leta, telo si už nepamätá postávanie pred sklenenými panelmi  či kamennými platňami, uši sú ochotné prijať nielen zvuk, ale aj význam toho, čo bude najbližšie štyri či päť hodín o ne narážať ako vlny o breh.

Budova Slovenského národného múze v Martine  je majestátna, dôstojná, vyvoláva rešpekt, tušenie bohatých zážitkov. Nie je to len nostalgia učiteľa stredného veku, ktorý na martinských kultúrnych maškrtách vyrastal, už ten vestibul – mramorové obklady, široké schodisko … len ten pavinič, ktorým krásne do červena obrastá chrbát múzea, by mal byť vlastne šípová ruža, pretože tak by človek pochopil, ako je možné, že za posledných tridsať rokov sa akoby zastavil čas, všetko je zakliate v pôvodnej podobe, ignorujúc možnosti súčasnej počítačovej techniky. Napríklad, krásne česadlá, kolovrátky, krosná, všetko na spracovanie ľanu, ale čo je vlastne ľan, ako to fungovalo, to dnes  pochopí len ten, kto uvidí celý proces výroby, nie pár čudesných drevených „prístrojov“ neznámeho účelu.

Po etnografickom múzeu sa až žiada pozrieť si reálny životný priestor dedinského človeka v minulosti. Dnes je tá vzdialenosť spôsobu života naozaj obrovská, najlepšie si to uvedomíme na prahu (storočnom, poctivo zodratom krpcami a bosými nohami) chalupy z Oravy, Liptova či Turca v skanzene, pričom sme prikrčení,  všetko je maličké a tesné, každý predmet, hoci starý a opotrebovaný, je starostlivo udržiavaný, to je to, čo treba cítiť priamo na mieste – úctu ku všetkému, čo človek používa, čo ho živí. A tak bez väčších problémov dokážu aj dnešní pohodlní, rozmaznaní, ignorantskí žiaci celý deň venovať kultúre a histórii, prejsť mnoho kilometrov a dokonca obetovať očakávané dvojhodinové mestské nákupy.

Exkurzia žiakov SOŠ pre ŽSPI v Kremnici

23.6. 2015

Každoročné historické exkurzie, na ktoré si na našej škole dosť potrpíme, sa plánujú čoraz ťažšie, pretože naplniť autobus žiakmi (navyše takými, čo sú ochotní vytvoriť si aspoň nejakú predstavu miest, kam sa pôjde a uvedomiť si, že je to síce zvláštne, ale nie všetko v živote je zadarmo) je veľká vec, na druhej strane, už dávno som nemal taký pocit zadosťučinenia už pred školou, keď sa ten autobus pohol skutočne plný aj vďaka finančnej pomoci občianskeho  združenia  Kresťanské centrum nepočujúcich na Slovensku (sprostredkovanej pánom kaplánom Colotkom). Keďže si nemôžeme povedať, že skúsme tento hrad, druhý nabudúce, spojili sme dve historicky zaujímavé a dostupné miesta, samozrejme, ak stihneme a nenaplnia sa škodoradostné predpovede všetkých meteorológov, ktoré označovali náš utorok na grafoch znázorňujúcich predpokladaný týždenný priebeh zrážok ako slabší infarkt.

Hont a Novohrad sú oblasti, ktoré si vychutná ktokoľvek aspoň trochu ochotný vnímať krajinu a prírodu. Len treba čím skôr zísť z hlavnej cesty, pretože to je naozaj iný svet. Zvlnená krajina pokrytá lesmi, pasienkami, lúkami a hlavne neuveriteľne úhľadnými osadami, dedinami a množstvom samôt, to je predohra, ktorá robí z Modrého Kameňa krásne miesto ešte skôr, než ho zbadáte. Barokovému kaštieľu síce chýba to správne čaro pôvodne zariadených hradných komnát, ale zubárska, hračkárska, a hlavne bábkoherecká expozícia zaujme asi  každého. Kto chce predsa len trochu toho rytierskeho stredoveku, prejde sa po ruinách stredovekého hradu či v prízemí kaštieľa, kde je nová interaktívna expozícia o živote na  stredovekom hrade.

A potom Čabraď. To treba zažiť. Je iné doviezť sa autobusom sto metrov pod hrad na parkovisko so stánkami, ako dobrých päť kilometrov odkráčať (zvláštne – stále dole kopcom) lesom, keď už autobus ostal akoby stratený uprostred polí, roztrúsených domov a lesov (nehovoriac o srnách, myšiakoch, kunách, líškach – všetko živé kusy, nie rozobraté na ceste). Zvyšky podhradia a krásne ruiny prekvapivo veľkého hradu (ešte stále sa dá rozoznať množstvo krásnych architektonických detailov) uprostred lesov, bez výhľadu na akúkoľvek rušivú stopu modernej doby, to treba zažiť. Keď potom žiaci navrhnú, nech si v škole o hradoch povieme viac, ochotne vybočím z tematického plánu a vrátim sa na tieto miesta  opäť.

Ondrejka