Category: akcie PK humanitných predmetov a TSV

Snehová fujavica, veľké vločky padajúce na naše vymrznuté líca, mínusová teplota, to všetko umocnilo náš zážitok z exkurzie v Osvienčime a Brezinke. Všetko sa začalo 6. decembra 2016 o šiestej hodine ráno, kedy nás autobus vyzdvihol pred bránou našej školy. Cesta prebehla hladko, napriek snehovým vločkám, ktoré sprevádzali náš autobus v Poľsku.

Keď sme dorazili do Auswitzu /Osvienčim/, tak nás už čakali milé poľské sprievodkyne dobre hovoriace po slovensky. Rozdelili sme sa do dvoch skupín. Najskôr sme museli všetci prejsť prísnou bezpečnostnou kontrolou, veľmi podobnou na letiskách, potom sme si zobrali slúchadlá, aby sme dobre počuli pútavý výklad našej pani sprievodkyne. Menšia skupina na čele s pani učiteľkou Turčanovou  trpezlivo tlmočiacou všetky zaujímavé, pravdivé až mrazivé historické fakty  nepočujúcim žiakom, sa na prehliadku vydala ako druhá.

Prešli sme niekoľko barakov /bývalých vojenských kasární/, prečítali sme si kruté informácie o genocíde, videli sme smutné fotografie zachytávajúce osudy ľudí, ktorí boli súčasťou masakrovania a vypočuli sme si pravdivé príbehy viažuce sa k Osvienčimu. Hádam najkrutejší príbeh sa viazal k spaľovni, kde museli pracovať sami väzni a mnohokrát posielať na smrť svojich priateľov a rodinu.

Exkurziu sme ukončili v Brezinke, ktorá svojou rozlohou a krutými podmienkami ešte viac umocnila  náš dojem z Auschwitzu /Osvienčim/. Ocitli sme sa v drevených barakoch, kde v neľudských podmienkach a dokonca vo väčších mrazoch ako počas nášho výletu, žili tisíce väzňov za vysokým elektrickým plotom dúfajúc v zázrak. Stáli sme na koľajniciach smrti, ktoré sem priviezli vo vozňoch vlakov státisíce Židov, Rómov a ľudí iných národov a národností.

Posolstvo Osvienčimu nám je po autentickej prehliadke jasné. Všetci by sme mali poznať  krutú históriu a mali by sme sa snažiť, aby sa nič podobné už nikdy nezopakovalo.

                                                                                                                                                                                            TA

14. 6. 2016

Sú veci, ktoré môžete vnímať opäť a opäť, bez obáv, že vás budú nudiť, že vám už nemajú čo ponúknuť okrem oživenia spomienok alebo bezbolestného odžitia niekoľkých hodín. Napríklad starý film, ak je dobrý, môžete ho vidieť stýkrát, a určite vás prekvapí niečím, čo ste doteraz prehliadali. Takým filmom je Banská Štiavnica. Už jeho pôvodná verzia bola výborná, hoci bez farieb a s poškodeným celuloidom, teraz však prešiel digitálnou úpravou, pridali sa farby a výsledok je možno až príliš pekný. Ešteže je v Štiavnici stále niekoľko domov – ruín, ktoré zachovávajú mestu tradičnú patinu. Dlhé roky bol dojem z mesta naštrbený aj schátranou dominantou – Starým zámkom. Dnes je to miesto nielen s krásnym výhľadom na mesto a okolie, ale aj s mnohými zaujímavými architektonickými prvkami rôznych vývojových etáp celého areálu. Z kostolnej veže  ďalekohľadom dobre vidieť, ako sa krásne posúvajú rekonštrukčné práce na unikátnej štiavnickej kalvárii,  celý komplex je veľmi zložitý a premyslený, cit pre využitie prírodného prostredia pochopí človek až pred trojicou ukrižovaných v Hornom kostole. Je to ako so všetkým, môžete si urobiť pár fotiek, uznať, že je to pekné, farebné, je to príjemné a jednoduché. Ale až keď si dáte tú námahu a odhalíte podstatu symboliky celej kalvárie (čo nie je vôbec jednoduché), precítite čaro tohto miesta. Ako pri každom dobrom diele, treba sa s ním trochu potrápiť, venovať mu čas a myšlienky, vtedy je to zážitok. Tento film sa dá pozerať, opäť.

OD

Dňa 9. mája 2016 sa žiaci 4. TIS, 3. KCH, 3. S zúčastnili súdneho pojednávania na Okresnom súde v Žiari nad Hronom. Súčasťou učiva štátneho vzdelávacieho programu sú aj orgány ochrany práva – polícia, prokuratúra, súdy, advokácia, notárstvo. Osobná účasť žiakov na súdnom pojednávaní je veľkým prínosom k rozšíreniu ich teoretických vedomostí.

TA

  Chcem vedieť viac

Bratislava 20. 10. 2015

Možno sa niektorí pýtajú, čo nové sa už dá dozvedieť o Titanicu. Načo vyhodiť kopec peňazí? My sme sa presvedčili, že aj chronicky známa téma sa dá podať zaujímavo a pôsobivo.

Počas návštevy výstavy venovanej svojho času najväčšej transatlantickej lodi spoločnosti White Star Line sme dve hodiny veľmi intenzívne prežívali osudy jej 1318 cestujúcich a 910 členov posádky, veď pri vstupe na výstavu sme dostali „palubný lístok“ s menom a krátkym životným príbehom konkrétneho pasažiera. V jednotlivých miestnostiach sme sa oboznámili s udalosťami zo začiatku 20. storočia, mali sme možnosť zažiť atmosféru bohatstva i chudoby a nakuknúť do kajút bohatých pasažierov v 1. triede aj tých chudobnejších v 3. triede. Mohli sme sa dotknúť skutočného ľadovca, tak ako cestujúci a členovia posádky v osudnú noc 15. apríla 1912. Videli sme autentické exponáty získané z vraku potopenej lode počas ôsmich výskumných a záchranárskych expedícii, ktoré boli zrealizované od roku 1987  a dozvedeli sme sa všetky podrobnosti o osude a tragédii lode Titanic.

Zistili sme, že hoci tragédia tejto lode bola nesmierna, zďaleka to nebola jediná a najväčšia katastrofa v dejinách námornej dopravy. Dojmy z výstavy budú v nás ešte dlho rezonovať, bolo to skutočne silné.

2. TIS

Slovenské národné múzeum v Martine – Etnografické múzeum, Slovenské národné múzeum v Martine – Múzeum slovenskej dediny (skanzen)

7.10.2015

Dva týždne sú tým správnym časovým odstupom, predchádzajúce zážitky sú ešte v hlave ako dovolenková farba kože koncom leta, telo si už nepamätá postávanie pred sklenenými panelmi  či kamennými platňami, uši sú ochotné prijať nielen zvuk, ale aj význam toho, čo bude najbližšie štyri či päť hodín o ne narážať ako vlny o breh.

Budova Slovenského národného múze v Martine  je majestátna, dôstojná, vyvoláva rešpekt, tušenie bohatých zážitkov. Nie je to len nostalgia učiteľa stredného veku, ktorý na martinských kultúrnych maškrtách vyrastal, už ten vestibul – mramorové obklady, široké schodisko … len ten pavinič, ktorým krásne do červena obrastá chrbát múzea, by mal byť vlastne šípová ruža, pretože tak by človek pochopil, ako je možné, že za posledných tridsať rokov sa akoby zastavil čas, všetko je zakliate v pôvodnej podobe, ignorujúc možnosti súčasnej počítačovej techniky. Napríklad, krásne česadlá, kolovrátky, krosná, všetko na spracovanie ľanu, ale čo je vlastne ľan, ako to fungovalo, to dnes  pochopí len ten, kto uvidí celý proces výroby, nie pár čudesných drevených „prístrojov“ neznámeho účelu.

Po etnografickom múzeu sa až žiada pozrieť si reálny životný priestor dedinského človeka v minulosti. Dnes je tá vzdialenosť spôsobu života naozaj obrovská, najlepšie si to uvedomíme na prahu (storočnom, poctivo zodratom krpcami a bosými nohami) chalupy z Oravy, Liptova či Turca v skanzene, pričom sme prikrčení,  všetko je maličké a tesné, každý predmet, hoci starý a opotrebovaný, je starostlivo udržiavaný, to je to, čo treba cítiť priamo na mieste – úctu ku všetkému, čo človek používa, čo ho živí. A tak bez väčších problémov dokážu aj dnešní pohodlní, rozmaznaní, ignorantskí žiaci celý deň venovať kultúre a histórii, prejsť mnoho kilometrov a dokonca obetovať očakávané dvojhodinové mestské nákupy.